Úprimná spoveď pani vychovávateľky
Ja v ničom extrémne nevynikám, nie som matematicky génius ani atlét …
Všetko sa to začalo, keď som bola ešte primladá na vlastne deti, ale vedela som, že toto je presne to, čo budem jedného dňa robiť.
Už ako malej žabe na ihrisku, sa mi páčilo starať sa o bábätká a malé deti.
Ani neviem, ako sa okolo mňa vždy vytvorila ,skupinka drobcov a ich mamy zostali obďaleč, pozerajúc sa, lebo vedeli, že ja ich nejako zabavím.
Moja mama sa na tom vždy smiala, že som už vo svojich šiestich rokoch, bola ako učiteľka v škôlke.
Ja v ničom extrémne nevynikám, nie som matematicky génius ani atlét, ale vždy som vedela čo chcem v živote robiť. Veľa ľudí to nevie doteraz. Takže, aj ja som trošku výnimočná…
Keď sa mi v dospelosti naskytla príležitosť pracovať v škôlke, neváhala som ani minútu. Bola som ako zmyslov zbavená pri predstave, čo všetko ich naučím a ony zase mňa. Endorfíny ma proste zaplavili celú. Prácu som dostala, a s ňou aj jednu obrovskú zodpovednosť. Veď tie malé bytosti, ktoré nazývame deti, sú odo mňa úplne závislé a ja som sa stala ich vzorom a oporou.
Prvé dni som myslela, že to nezvládnem. Toľko životov, toľko osudov, toľkého plaču a dožadovania sa mamičky, prebaľovanie, stratene dudlíky, výmena oblečenia, jedlo vo vlasoch, jedlo no celom tom malom človiečiku. Ste s nimi väčšinu dňa a vy si musíte uvedomiť, že tu majú iba vás a dať im toľko pozornosti a lásky, koľko len potrebujú.
Zrazu sú dni kedy to ide ľahšie a bavíte sa na tom nádhernom spolužití medzi nimi a vami a je vám tak dobre pri srdci, pretože táto práca sa nedá robiť inak…..inak tam nevydržíte :).Ľúbite ich a učíte ich byť dobrými ľuďmi. Lepšími než je teraz trendom. Pri každom pokroku ste zrazu hrdá „mama“ toľkých detí.
Neviem či by som vôbec menila za niečo iné pocity, ktoré sa mi dostavajú tu u nás v HAPPY…. slzy cez smiech a smiech cez slzy :). Som úprimne šťastná, že túto prácu môžem vykonávať.